Pri zaoberaní sa každodennými požiadavkami udržateľného prístupu v architektúre a rýchleho rozvoja spoločnosti musíme akceptovať zmenu a čas ako neoddeliteľnú súčasť stavebného systému. Práca sa zaoberá prispôsobiteľnosťou v architektúre ako stratégie pre dosiahnutie dlhej životnosti stavieb a odolnosti voči zmenám. Hlavnou argumentáciou témy prispôsobiteľnosti je jej udržateľný prístup, práca so zabudovanou energiou, jej pružnosť a eliminácia dopadov na životné prostredie a klimatické zmeny. Architektúra, ktorá nie je schopná prispôsobiť sa neustále sa meniacim nárokom spoločnosti je odsúdená na zánik. Prispôsobiteľný prístup chápe architektúru ako proces, ktorý umožňuje dynamicky reagovať na meniace sa okolité podmienky s cieľom predĺženia životnosti stavby. Aplikácia prispôsobiteľnosti je rovnako ambivalentná ako samotný pojem. Práca preto otvára diskusiu o rozmanitom vnímaní prispôsobiteľnosti v architektúre. Prispôsobiteľnosť nemôžeme chápať iba čisto ako pohyblivé priečky alebo veľkolepý otvorený priestor. Existuje množstvo rôznych princípov vedúcich k prispôsobiteľnosti, ktoré môžu preukázať svoju všestrannosť použitia – od základného chápania flexibility až po prepracovanú polyvalenciu. Aplikácia prispôsobiteľnosti do procesu navrhovania práca rozpracováva na viacerých frontoch, či už ide o počiatky architektovej cesty pomocou edukačnej metódy, vyhodnocovanie rozhodnutí pomocou analýzy životného cyklu, alebo formovanie stratégie pomocou scenárov, spätnej väzby a interpretácie.