Digitálna fotogrametria, presnejšie metóda fotogrametrického skenovania v spojení s algoritmom SfM patrí medzi najefektívnejšie spôsoby zberu dát nielen o polohe ale aj textúre (farbe) predmetného objektu, vďaka čomu je v súčasnosti jedna z najvyužívanejších metód s uplatnením nielen v geodézii ale napríklad aj v architektúre. Jedná sa o neinvazívny a neselektívny zber vysoko podrobných a presných údajov. Táto metóda nabrala na popularite spolu s rozmachom RPAS letúnov, ktoré sa stávajú stále dostupnejšie a kvalitnejšie. Vďaka neustálej aktualizácii softvérových riešení je možné proces spracovania do značnej miery automatizovať. Cieľom tejto práce je zistiť vhodné, resp. nevhodné konfigurácie vzájomného postavenia snímok z pozemnej a RPAS fotogrametrie na vplyv kvality výstupov, ktoré sú produktami automatizovaného procesu. Za účelom zberu dát sme vyhotovili dva snímkové pásy pozemnej fotogrametrie (v rôznej vzdialenosti od objektu) a 6 snímkových pásov vyhotovených za pomoci RPAS kvadrokoptéry. V práci budeme porovnávať vzájomné kombinácie týchto snímkových pásov, pričom výstupmi budú grafické reprezentácie odľahlosti produktov (mračien bodov) od referenčného modelu a taktiež tabuľky reziduí jednotlivých variantoch na vybraných vlicovacích bodoch, naprieč všetkými variantmi. V závere práce vyvodíme odporúčania optimálnej voľby konfigurácie snímok a taktiež rady, akým situáciám sa vyhnúť.