Pohyb v architektúre bol a je frekventovaným a často skloňovaným pojmom v rámci architektonickej teórie aj praxe. Pritom nehybnosť je v architektúre zakódovaná už od dôb Vitruvia. Touto prácou sa jednak budeme snažiť vysvetliť tento paradox medzi základnými postulátmi architektúry a tendenciami, ktoré viedli až k súčasnému chápaniu architektúry ako systému tokov informáciítt a ľudí. Zároveň sa budeme snažiť trocha prispieť našou prácou, v rámci slovenského kontextu, k vytvoreniu jasnejšieho obrazu o tejto téme. Predkladaná dizertačná práca sa v prvej časti preto zameriava na vysvetlenie kontextu uvažovania o pohybe v rámci stabilnej architektonickej formy. Popisuje vývoj tejto témy v histórii umenia a architektúry až po súčasnosť. Zo získaných údajov potom abstrahuje determinanty, nástroje, ktoré boli použité na to aby integrovali pohyb do architektúry. Tieto deteminanty dávame do vzájomného súvisu a aj do historického kontextu. V závere tejto časti práce definujeme jednotlivé druhy pohybu, ktoré sme identifikovali a zoraďujeme ich do tabuľky podľa prehľadného delenia. Nosnou témou druhej časti tejto práce je bližšia analýza procesívneho pohybu, jedného z druhov pohybu v architektúre, ktorý pracuje s pohybom nie vo význame dynamiky formy, ale vo význame dynamiky samotného vnímateľa v rámci stabilnej architektúry. Tento druh pohybu považujeme za najkomplexnejší svojim zapájaním vnímateľa všetkými jeho zmyslami. Procesívny pohyb popisujeme v historickom a teoretickom kontexte a zistenia dokladáme príkladmi realizácií. Dúfame, že obsah našej práce preukáže, že procesívna architektúra má stále miesto v súčasnej architektúre a že môže byť odpoveďou na viaceré súčasné výzvy architektúry.