Prístavná infraštruktúra patrí k strategickým častiam národného hospodárstva. Oproti zahraničiu u nás predstavuje uzatvorenú zónu, kam bežne obyvateľ, či turista nezavíta. Na slovenskom úseku Dunaja ležia tri významné riečne prístavy v – Bratislave, Komárne a Štúrove. Počas 20. storočia prešli niekoľkonásobnými premenami, ktoré ovplyvnili ich územné rozloženie a skladbu stavebného fondu v rámci vnútorného areálu i mesta. Prístavná infraštruktúra na našom území zažila rozkvet na prelome 19. a 20. storočia. Rozvoj zastavuje nepriazeň 1. svetovej vojny. „Zlaté časy“ sa vrátili v medzivojnovom období a pretrvali až do začiatku 2. svetovej vojny. Po 2. svetovej vojne nastáva rozsiahle odstraňovanie škôd. Neskôr sa vyrovnáva s príchodom socialistického režimu a po roku 1989 s obdobím privatizácie. Na prelome „milénia“ podlieha modernizácii a v poslednom desaťročí prebieha diskusia, či je možné prístavnú infraštruktúru začleniť medzi priemyselné dedičstvo spolu s hľadaním nového funkčného využitia územia. Výskum dizertačnej práce sa zameral na vybraný druh industriálneho dedičstva, a to architektúru prístavnej infraštruktúry. Identifikácia hodnôt špecifického druhu architektúry predkladá prehľad jej potenciálu pre ďalší rozvoj prístavného územia. Porovnanie súdobej priemyselnej architektúry a vybraných prístavov, zároveň konfrontácia s historickými, kultúrnymi a spoločenskými vplyvmi podporuje komplexnosť výskumu. Ukazuje sa, že odbornú diskusiu v oblasti priemyselného dedičstva je potrebné nielen na domácich i medzinárodných konferenciách, ale i v praxi, viesť v interdisciplinárnej rovine. Výsledok dizertačnej práce prináša súhrn poznatkov o problematike prístavnej infraštruktúry u nás, čo predstavuje prínos a obohatenie poznania, ktoré do súčasnosti nebolo komplexne spracované. Popisuje jej základné prvky z urbanisticko-architektonického hľadiska. Synergické prepojenie urbanizmu a architektúry medzi dopravnou, vodnou, priemyselnou prístavnou infraštruktúrou a mestom skrýva vysoký potenciál ďalšieho využitia.