After the fall of state socialism, Central Europe saw the emergence of centralized constitutional courts designed to help the societal transition to democracy and prevent the resurgence of autocratic regimes. Changes in the formal powers and more or less regular modifications in the composition of individual constitutional courts stimulated the questioning of the widespread conviction in the region that constitutional courts are able to guard democracy. At the same time, the changes deepened the perception that the performance of constitutional courts depends almost exclusively on the support of other political actors, the executive and the legislature in particular. The second thesis presented in academic as well as public discourse is that of the constitutional judiciary as a “countermajoritarian institution”, often supportive of the success of undemocratic movements which frequently use the rhetoric stressing the illegitimacy of “unelected elites”, including constitutional judges. Neither of these theses is empirically confirmed in a reliable way but both have a certain understanding of democracy “with adjectives” in the background. Here, “the rule of the people” manifests itself through majority rule (“minimalist understanding of democracy”) that is restricted by fundamental rights and the separation of powers (“liberal/constitutional democracy”). Critically reacting to these theses, this dissertation analyzes how specific understandings of democracy constrain the potential of constitutional courts to protect democratic regimes. For this purpose, it employs the concept of “democracy without adjectives”, in which fundamental rights and the separation of powers are inseparable from the rule of the people. In this conception constitutional courts do not play the role merely of the Kelsenian guardians of the constitution but that of the guardians of democracy. The limitations of the potential of constitutional courts to protect democracy form a component of a more complex model of the constitutional courts’ influence on democracy, that rests on the theoretical foundations of the significance of ideas for political change that may occur as a result of decisions of political institutions. The understandings of democracy reflect the self-perceptions of the mission of the constitutional courts, which are empirically reconstructed through a comparative analysis of the decisions of the constitutional courts in Hungary and Slovakia. Both countries established formally powerful constitutional judiciaries and offer a unique variation of political regimes in a relatively short time period, with consolidating democracies, an illiberal regime (Hungary after the 2010 parliamentary elections) and semi-authoritarian regime (Slovakia during the so-called “Mečiarist” period). The dissertation shows how both constitutional courts understood democracy in five dimensions since the beginning of their functioning until September 2017 and how the dominant understanding of democracy as mere majority rule separated from human rights, the separation of powers and other principles constrained their capacity as guardians of democracy for the most part of the period under study. The ambition of the dissertation is to contribute to interdisciplinary research on the performance of political institutions in democracies on the intersection of political and (socio-legal) research through its thematic focus (analysis of legally relevant outputs of political institutions), conceptual background (combination of legal theories about the role of the constitutional courts with new institutionalism and theoretical specifications of democracy) as well as through its research design (selection of cases across different kinds of proceedings and comparison of two constitutional courts including the political context surrounding them). The interdisciplinary approach of the dissertation has a potential to offer a new perspective on the execution of the mission of constitutional courts as guardians of democracy, one that is based in the understanding of this mission with a consciously robust concept of democracy in its background. The dissertation contributes to the discourse about judicial decision making, the position and role of the judges as well as the ways to prevent the decline of democracy. Key words: democracy, constitutional judiciary, constitutional courts, Hungary, Slovak Republic, Central Europe, Visegrad Four, contextual analysis, countermajoritarian difficulty

Po páde štátneho socializmu v strednej Európe vznikli centralizované ústavné súdy s cieľmi pomôcť spoločnosti pri prechode k demokracii a zabrániť návratu autokratických režimov. Zmeny formálnych právomocí a viac či menej štandardný vývoj v zložení jednotlivých ústavných súdov podnietili spochybnenie rozšíreného regionálneho presvedčenia o ich schopnosti chrániť demokraciu. Zároveň, tieto zmeny prehĺbili vnímanie, že výkonnosť ústavných súdov závisí takmer výlučne na podpore iných politických aktérov, predovšetkým exekutívy a legislatívy. Druhá vo výskumoch i verejnom diskurze prezentovaná téza kategorizuje ústavné súdnictvo ako „protiväčšinovú inštitúcu“, neraz prispievajúcu k úspechu nedemokratických hnutí, často využívajúcich rétoriku nelegitímnosti “nevolených elít”, vrátane sudkýň a sudcov ústavných súdov. V pozadí oboch téz, ktoré nie sú spoľahlivo empiricky overené, je chápanie demokracie „s prívlastkami“, v ktorej je „vláda ľudu” zhmotnená cez vládu väčšiny („demokracia v minimalistickom chápaní”) obmedzovaná základnými právami a deľbou moci („liberálna/ústavná demokracia”). Kriticky reagujúc na tieto tézy, predkladaná práca analyzuje, ako špecifické chápania demokracie obmedzujú potenciál ústavných súdov chrániť demokratický politický režim. Na tento účel využíva koncept „demokracie bez prívlastkov”, v ktorej základné práva a deľba moci sú neoddeliteľné od vlády ľudu. V tomto ponímaní sú ústavné súdy nie iba kelsenovskými strážcami ústavy, ale strážcami demokracie. Limity potenciálu ústavných súdov chrániť demokraciu zapadajú do komplexnejšieho modelu vplyvu ústavných súdov na demokraciu založenom na teoretických pojednaniach o význame ideí pre politickú zmenu, ktorá môže nastať vplyvom rozhodnutí politických inštitúcií. Chápania demokracie odrážajú vnímanie poslania ústaných súdov nimi samými, ktoré práca empiricky rekonštruuje prostredníctvom komparatívnej analýzy rozhodnutí ústavných súdov v Maďarsku a v Slovenskej republike. V oboch krajinách vzniklo ústavné súdnictvo s rozsiahlymi právomocami a obe ponúkajú jedinečnú rozmanitosť politických režimov po roku 1989, zahŕňajúcu tak konsolidujúce sa demokratické režimy ako aj neliberálny režim (Maďarsko krátko po nástupe Viktora Orbána) a semi-autoritársky režim (Slovensko za obdobia tzv. mečiarizmu). Práca ukazuje, ako oba ústavné súdy chápali demokraciu v piatich rovinách od ich vzniku ako samostatných inštitúcií do septembra 2017 a ako prevažujúce chápanie demokracie ako vlády väčšiny oddelenej od ochrany ľudských práv, deľby moci a iných princípov obmedzilo ich pôsobenie ako strážcov demokracie počas väčšiny skúmaného obdobia. Ambíciou práce je jej tematickým zameraním (analýza právne relevantných výstupov politických inštitúcií), konceptuálnymi východiskami (kombinácia právnych teórií o úlohe ústavných súdov s novým inštitucionalizmom a teoretickými vymedzeniami demokracie) a výskumným dizajnom (výber prípadov naprieč rôznymi typmi konaní a porovnanie dvoch ústavných súdov so zohľadnením politického kontextu) prispieť k medziodborovému skúmaniu pôsobenia inštitúcií v politických režimoch na pomedzi politického a (socio-)právneho výskumu. Interdisciplinárny prístup práce má potenciál ponúknuť nový pohľad na výkon poslania ústavných súdov ako strážcov demokracie vedome vychádzajúcich z robustného chápania demokracie. Práca je príspevkom do diskurzu o súdnom rozhodovaní, postavení a úlohe sudkýň a ústaných sudcov ako aj spôsoboch ochrany demokracie pred jej úpadkom. Kľúčové slová: demokracia, ústavné súdnictvo, ústavné súdy, Maďarsko, Slovenská republika, stredná Európa, V4, kontextuálna analýza, protiväčšinová dilema