Priestorový vývoj je ovplyvnený mnohými exogénnymi a endogénnymi faktormi. Migrácia, demografia, ekonomika, správa vecí verejných alebo geografia sú len niektoré z tých, ktoré majú významný vplyv na suburbánne procesy. Predstavujú výzy, ktoré môžu ovplyvniť vývoj negatívne, ale aj pozitívne a ktorým musí plánovač čeliť. Suburbia ako priestorová jednotka osídlenia predstavuje územie, ktoré nemá priame priestorové prepojenie na jadrové mesto, ale má naň charaktersticky silné väzby. Suburbanizácia ako prirodzená súčasť osídlovania môže predstavovať pre územné systémy pri neregulovanom a nekomplexnom rozvoji ohromnú záťaž. Tieto zmeny v zastavanosti vidieckych oblastí a ich nekoordinovanosť vyvolávajú otázky patričnosti týchto území v systéme územného plánovania a vhodnosti regulácie schopných úrovní v územnom plánovaní. Systém samospráv vo východnej a strednej Európe je po zmene režimov charakteristický mozaikovitosťou a fragmentáciou samospráv, čo prispieva ku chaotickej výstavbe. Posledné roky ukázali, že obytná zástavba aj v bratislavskej aglomerácií nezodpovedala rýchlosti rozvoja infraštruktúry; čo poukazuje na potrebu nových riešení a komplexnejšieho plánovania v širšej mierke. Nedostatok geopriestorových údajov a spoľahlivého mapovania vplyvov a príčin rozvoja môže predstavovať vážny problém pre budúci udržateľný rozvoj. Súčasné analýzy zároveň trpia všeobecným nedostatkom vedomostí a chápania fyzikálnych a sociálno-ekonomických faktorov. Úloha plánovača teda naberá na význame, pričom sa územný plán stáva hlavným nástrojom preventívnych opatrení pre dopady neudržateľného rozvoja na obce a regióny. Odkaz vyplývajúci z prípadových študií je jednoznačný; koordinácia územných stratégií a plánov však nebude možná bez zavedenia metropolitnej úrovne v územnom plánovaní.