Táto záverečná práca sa venuje novej technike komunikácie, pri ktorej sa kladie dôraz na minimalizáciu posielaných signálov v jednom z dvoch smerov, alebo na minimalizáciu spotreby energie v jednom z komunikujúcich uzlov. Táto technika komunikácie funguje na princípe pridania podporného uzla do komunikácie na strane, ktorá ma na komunikáciu dostatok energie. Cieľom tohto uzla je adaptovať sa na aktuálnu komunikáciu, aby bol schopný predikovať správy, ktoré chce uzol s obmedzeným množstvom energie odosielať. Taktiež bolo cieľom tejto práce ozrejmiť funkciu a použitie novej techniky pre komunikáciu a navrhnúť adaptívny systém pre komunikáciu so sondami v hlbokom vesmíre s rôznymi modifikáciami. Vytvoriť programy a navrhnuté systémy simulovať. V práci sú vytvorené štyri programy pre simuláciu novej techniky komunikácie. Dve modifikácie sú zamerané na adaptívnosť komunikačného systému na rôzne pravdepodobnostné rozdelenie generované zdrojom správ a dve sú zamerané na modifikáciu kódovania v smere z podporného uzla k sonde. Všetky programy pre simuláciu boli v tejto práci otestované na viacerých pravdepodobnostných rozdeleniach generovaných zdrojom správ. Na konci práce sú tieto výsledky porovnané. V porovnávaniach sme zistili, že na túto novú techniku komunikácie majú veľký vplyv dáta generované zo zdroja. Výsledky porovnaní sú zhodnotené v závere.